[0:01]Ráno nahlas. Ranný podcast spravodajského portálu Aktuality.sk. Prečo je slovenská politika taká debilná a ako sa stalo, že v našej politike dominujú exoti, celebrity a influenceri? Pýtal sa takto pred rokom v jednom zo svojich článkov sociológ Dominik Žilinský. Pravdou je, že Slovensko sa dnes zmieta v podivuhodnom divadle, kde sa politické elity prakticky úplne odtrhli od riešenia skutočných problémov tejto krajiny. Na miesto zmysluplných riešení a hľadania konsenzu, ako túto čoraz viac upadajúcu krajinu posunúť vpred, verejnosti ponúkajú cirkusové šapitó, zástupných kultúrnych vojen a neustály prúd osobných predstavení s jediným cieľom, aspoň na okamih zaujať. Je však takáto politika skutočne odrazom nášho národa a je naozaj problémom téma dramaticky sa zvyšujúcej polarizácie samotných voličov? Alebo je to viac o prudkej fragmentácii spoločnosti, kde je problémom nielen snaha nájsť akúkoľvek spoločnú víziu, ale vôbec sa dohovoriť a porozumieť si už aj v tých úplne najzákladnejších témach? Kto teda, ako spoločnosť sme a vieme si to v tejto dobe zásadných geopolitických ruchtúr vôbec zadefinovať? Prečo vysvetlenie o našej ruralnosti nefungujú a sme skutočne odsúdení na tú našu sebazahľadenosť a pestovanie si mýtov o vlastnej výnimočnosti v rolách večných obetí? Témy pre sociológa Dominika Žalinského. Sledujete Ráno nahlas. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Závodský. Dobrý deň. Ďakujem za pozvanie. Dobrý deň, pán Žilinský. Tak začal by som vlastne tým, čím som začal aj to antré. Prečo je naša politika taká debilná? A pridám k tomu niekoľko aktuálnych faktov. Tak dnes sa rozprávam, môžeme rozprávať o tom, ako brutálne vládna moc zasiahla do fungovania fondu na podporu umenia. A pridám k tomu eh dva také zaujímavé fakty z hlavného mesta. Mali sme tu jednu autobusovú stanicu, tá skrátla, tak sa postavila nová a popri nej akože obchodné centrum. Dnes tam máme veľké obchodné centrum a prakticky autobusová stanica, ktorá odtiaľ mizne. Eh železničnú stanicu v hlavnom meste ľudia už prezývajú ako šťanicu, pretože to zodpovedá aj stavu a minister dopravy rozpráva o tom, že ju vybuduje niekde v Stupave. Diaľnicu z Bratislavy do Košíc stále nemáme a už to nie je ani téma. Nikto to nerieši. Eh, nie sú to dôkazy toho, že naozaj naša politika sa úplne zdebylizovala? No, ja by som povedal, že sú a skúsim na to odpovedať možno takým spôsobom, ktorý by vlastne aj spojil, spojil tieto problémy, ktoré ste pomenovali.
[2:40]A eh a ktorí sa vlastne týka nejakého širšieho širšieho procesu alebo dvoch širších procesov, ktoré eh nezahŕňajú do seba iba slovenskú politiku, ale vlastne celosvetovú politiku. Pretože keď sa pozrieme dnes na nielen na Slovensko, ale na tú globálnu politickú scénu, tak si myslím, že mnoho ľudí musí mať nutne ten pocit, že politika ako taká sa zdebylizovala.
[3:04]Na Slovensku možno hm trochu extrémne. Samozrejme, keď hovorím, zdebylizovala, tak to myslím nejak nadnesene. Vám skočím do reči. Zase to uvediem jeden konkrétny príklad zo svetovej scény. Ja som ešte vyrastal v dobách socializmu a dobre si pamätám tie 80., kde sa strašilo Peršingami, Ronalda Regana, ktoré boli reakciou na ruské taktické rakety stredného doletu.
[3:32]Ale ako Sovietsky zväz, tak Spojené štáty boli dosť chytré na to, aby vedeli, že to by viedlo k absolútnemu zničeniu všetkých. Dnes, keď sa pozrieme na Donalda Trumpa, ktorý zaútočí na Irán a teraz v panike rozmýšľa, čo s Hormuzským s Hormuzom, tak človek začína mať strach, že k tej jadrovej vojne reálne môže dôjsť, pretože tí lídri si ani neuvedomujú, že stláčia gombík a ono to môže takto skončiť. Hej, a nie je to iba Donald Trump, samozrejme, je to Vladimír Putin, sú to iní aktéri na tej politickej scéne. Hm no, ja to skúsim nejak zakontextualizovať vlastne do takých dvoch procesov, ktoré hm charakterizujú modernú spoločnosť posledných 40, 50 rokov a dneska si myslím, že vidíme akoby ich vyústenie. A jednak je tu vlastne taký akoby sociokultúrny proces, ehm, ktorý by sa dal popísať ako postupný ústup od logiky väčšín k logike menšín. A ehm, a eh totižto zhruba do druhej polovice 20. storočia, eh fungovalo v minimálne v západnej spoločnosti niečo, čo sa dá nazvať ako takzvaná organizovaná modernita. Ona bola charakterizovaná tým, že sa v tej dobe budovali inštitúcie a príbehy a symboly, ktorých cieľom bolo vlastne preklenúť rôzne názorové jednoty, názorové rozdiely a vybudovať akoby krýcie inštitúcie, krýcie celky, ktoré poskytovali tým ľuďom na jednej strane nejaký typ ochrany, nejaký typ kolektívnej organizácie, ale na druhej strane aj veľkú mieru sociálnej kontroly, a určitý tlak na sociálnu konformitu. To sa zahrnúť do tých práv, povedzme to bolo, že ženy, potom sexuálne menšiny. Ženy, sexuálne menšiny, etnické menšiny a tak podobne, hej?
[5:33]A zároveň nám ale paralelne s tým prebieha nejaký politicko-ekonomický proces, ktorým je vlastne postupné uvoľňovanie pravidiel moderného kapitalizmu a čím s tým vlastne čím ďalej vyšší eh vyššia miera eh akoby splynutia kapitalizmu, kapitalistická, politickou, hej?
[6:07]A niekedy od 60. rokov vidíme postupný proces rozkladu týchto masových organizácií a vlastne nástup akoby opačnej tendencie, keď ten tlak na konformitu vlastne vytvoril nejaký protitlak a postupný akcent na na emancipáciu a na vytváranie akoby ehm eh jednotlivých partikulárnych identít.
[6:38]A je to, je to proste akoby jeden širší proces, ktorý postupne od tých 60., 70. rokov akceleruje. On má aj veľmi akoby pozitívne aspekty, ktoré sa týkajú práve tej, práve tej tej emancipácie. Práve nejakej schopnosti vlastne vyjadriť jedinečnosť každého. To sa zahrnúť do tých práv, povedzme, to bolo, že ženy, potom sexuálne menšiny. Ženy, sexuálne menšiny, etnické menšiny a tak podobne, hej? A zároveň nám ale paralelne s tým prebieha nejaký politicko-ekonomický proces, ktorým je vlastne postupné uvoľňovanie pravidiel moderného kapitalizmu a čím s tým vlastne čím ďalej vyšší eh vyššia miera eh akoby splynutia kapitalizmu, kapitalistická s politikou, hej?
[7:35]A jedným z dôsledkov tohto je práve nejaký nejaké nejaká postupná fragmentarizácia, ktorú nevidíme, ktorú vidíme vlastne v rôznych ako ehm polohách tej spoločnosti, v rôznych priestoroch. Dnes, nie je to iba tá otázka identít, ale postupne vidíme, že napríklad veci ako banálne poistenie, hej? Ehm smerujeme čím ďalej od 70. rokov k modelu akoby individualizovaného poistenia, napríklad, hej? Ehm vidíme to, vidíme to proste naprieč, naprieč rôznymi, naprieč rôznymi priestormi. A jedným z dôsledkov toho je, že aj tie politické strany, ktoré dovtedy fungovali ako nejaké kvázi konsenzuálne, alebo na druhej strane autoritárske krytie celých nejakých celkov v tej spoločnosti, sa postupne rozkladajú, pretože v tom v rámci toho elektorátu vlastne vzniká tlak na to, aby sme mali všetci svojich zástupcov v parlamente. A vznikajú nejaké nové pravidlá pre politickú súťaž, ktorých sa napríklad týka akoby týkajú napríklad toho, že vzniká nejaký systém preferenčných hlasov, pretože už nechceme byť zastupovaní tými veľkými stranami, ktoré si určia svoje kandidátky, ale chceme mať priamo ako svojich kandidátov, hej?
[8:53]Pre ktorých samozrejme tam vzniká nejaká nejaká inzentíva, pretože oni už nie sú závislí na tých politických stranách, ale sú akoby priamo závislí na na eh na svojom elektoráte. Ktorý vlastne dáva nejaký akoby iný typ legitimity. No a tento akoby proces, ehm, tento proces postupného rozkladu a postupnej fragmentarizácie, ale zároveň vedie k tomu, že sa uvoľňuje určité pravidlá kontroly v tej politike. A politické strany začínajú čím ďalej tým viac ehm fungovať na princípe nejakých nezávislých osobností. Veľkú akceleráciu tohto procesu vidíme napríklad ešte aj možno pred nástupom sociálnych sietí naplno. Treba po veľkej finančnej kríze, keď začínajú vznikať populistické subjekty, hm, napríklad v Českej republike to boli veci verejné, na Slovensku to bolo trebárs OĽano, ktoré naozaj fungujú nie ako strany, ale ako ehm voľné zoskupenia nezávislých osobností okolo charizmatických lídrov. To si myslím, že som nazval, To sa my už s tým charizmatikom dostanem, ale, že vás preruším. Prešúm opäť. Rozumiem. Eh niečo tak ako bolo, čo ja viem, že koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia v Nemecku, v Rakúsku Sociálna demokracia, ktorá mala ešte vlastné škôlky, školy, eh
[10:21]Hej, pozrime sa napríklad na členstvá tých politických. Ale ešte chcem ešte doplniť. Eh stále tomu nerozumiem jednej veci. Ja som začal povedzme tú diaľnicu Bratislava-Košice. Eh, veľký problém je zdravotníctvo. Máme tu popolátkové Eldorádo, to už potvrdili takto pomenovali aj ombudsman, ďalšie, ďalšie. To sú problémy, ktoré sa nás reálne týkajú, s ktorými zápasíme deň čo deň. Naše deti vypisujú zbierky, aby naše deti neumreli, lebo nedostanú lieky a tak ďalej. Rozumiem. A politika sa úplne od toho odtrhla a ten volič to nežiada. Lebo politik je veľmi učenlivý živočích. Hej. On, keď cíti, že voliči niečo nechcú, tak to robiť nebude. Keď niečo chcú, tak sa strčí kamkoľvek, len aby mu vyhovel. Ale ten tlak zmizol. Hej. No. A tam vlastne práve by som povedal, že dochádza ku konvergencii ako týchto dvoch týchto dvoch tendencií v spoločnosti, ktorá som sa snažil nejak popísať. A jednak tá, tá individualizácia akoby vedie k tomu, že politici sú schopní mobilizovať veľmi malé frakcie elektorátu na to, aby získali podporu v vo voľbách a dostať sa do politiky.
[11:32]Ale zároveň to, že sa nám postupne rozkladajú tie masové organizácie, typu napríklad tie odbory, ale nielen, vedia aj k tomu, že strácame ehm to spoločenské krytie a strácame ako schopnosť sa organizovať. Uhm. To znamená, že nevieme ehm ako trebárs hovorím môj dobrý kolega Peter Mezehorák, český sociológ, eh ako strácame vlastne schopnosť toho spoločenského konfliktu a strácame tú kompetenciu vytvárať konzistentný tlak na zákonodarcov, ktorý by bol nad rámec nejakých partikulárnych identít. Čiže hovoríte, že víťazia malé, hlučné, agresívne, teraz nemyslím fyzicky, ale povedzme verbálne. Hej. Eh, a zároveň akoby neexistuje, neexistuje tá spoločenská infraštruktúra na úrovni spoločnosti, ktorá by im umožňovala sa dobre zapojiť do nejakého sociálneho hnutia.
[12:44]Myslím si, že tam je ako veľká medzera a je to práve ako výsledok nejakých, nejakých kultúrno-spoločenských tendencií, ktoré eh idú aj nad rámec našej nejakej národnej národnej kultúry alebo nášho nejakého národného priestoru.
[15:18]Hoci samozrejme vo východnej Európe, ehm, ktorá si prešla tou hlbokou transformáciou 90. rokov, keď práve akoby ten rozklad tých eh tých tých masových organizácií, bol veľmi intenzívny. To je určitý rozdiel voči západu, ktorý dnes vidíme, kde vlastne k tejto transformácii nedošlo, pretože tam ten demokratický, tam vznikali v rámci toho demokratického systému. A do nejakej miery tam ešte vlastne fungujú aj tie strany, ktoré pôvodne vznikali s veľkým tlakom zdola a sú vybojované. Tak u nás je tá pacifikácia tej spoločnosti o to akoby intenzívnejšia. To sa práve chcem spýtať, že do akej miery je to úvodzovkách cieľ, plán? Pamätáme si tie povestné slová Steva Bannona, že Flood the zone with shit, hej? Akože zaplávte verejný priestor úplnými nezmyslami. Donald Trump na tom vyrástol. Robert Fico robí presne tú istú politiku, že máme tu dve pohlavia namiesto diaľnice do Košíc. Ale nevyplýva to do istej miery aj z toho, aspoň ja som to tak môžem vysvetľovať, keď sa nad tým uvažujem, že na Slovensku ľudia boli už toľkokrát sklamaní, že politika neplní zle evidentné sľuby, alebo to nie je len Robert Fico, tých sľubov to bolo mnoho. Samozrejme, a neplnili sa, že je odtrhnutá povedzme od tých regionálnych a lokálnych problémov, že dneska vlastne nikomu neveria, už ich to prestáva aj zaujímať. Ja to vidím, že ľudia už prestávajú čítať, počúvať, sledovať vážnejšie témy, lebo akurát sa nahnevajú. Uhm. Sú frustrovaní a nevidia riešenie. Áno. Ja s tým úplne, ja s tým úplne súhlasím a iba iba pripomeniem, že že toto je vlastne ako aspekt celej tej východoeurópskej politiky od 90. rokov, kde vo veľkej miere spoločnosť stratila dôveru v politické elity. Ten, vychádzajúc ako z toho prvotného problému, nejakej masovej nedobre ako regulovanej privatizácie, ktorá bola vnímaná značnou časťou obyvateľstva ako rozkradnutie tých spoločných statkov, aby sa téma, ja mám povedzme jeden taký konkrétny príklad. Téma nájomného bývania. Áno. Ja si nepamätám na jedinú vládu, ktorá by reálne tento problém riešila. Teraz Robert Fico robí rituálne tance, ale to je pár sto bytov, tu chýba 200 000 bytov. Hej. Navyše je tu problém, že tu väčšina Slovákov má vlastné bývanie, je to úplne nepomer oproti Západnej Európe, nájomné bývanie je chápané ako socka, hej? Hoci tam na vo Viedni bývajú primári špičkoví v nájomnom bývaní. A to je jeden z takých problémov, ktorý sa tu vôbec nerieši. Ale opäť sa spýtam tú otázku, ako je možné, že proste politik, ktorý ehm tu schvaľuje nejaké, že hradze proti progresivizmu alebo nejaké dve pohlavia v ústave, že ho nezahádžu čapicami v tých regiónoch, kde ľudia umierajú na odvratiteľné úmrtia, kde sa zbierajú na lieky na rakovinu, na Downovu pre svoje deti? Kde nemajú tú diaľnicu, kde nemajú psychiatrov a musia chodiť do iného okresu a nechajú sa zblbnúť takýmito pseudo témami. No ja z môjho pohľadu je to je to je to súčasť toho, že značná časť ľudí nadobudla pocit, že po tej ekonomicko-sociálnej stránke prakticky ehm neexistuje vlastne alternatíva v politike. A že každá z tých vlád bude fungovať ehm ehm vlastne v prospech nejakých vlastných osobných záujmov. A tak sa orientujú skôr často na politikov, ktorí im poskytnú aspoň nejaký typ ako sociálnej rétoriky. Alebo. čože je do nejakej miery teda Robert Fico, alebo naopak efektívne nahradia ten ten sociálno-ekonomický konflikt ako intenzívnym bojom o ehm tradičné identity verzus nejaké liberálno-progresívne identity. A nie politici, ja si myslím, že už aj v celej spoločnosti, nie len u nás. Ja to prenesiem do napríklad do tých Spojených štátov. Eh nedávno som sa o tom rozprával s pánom Slosiarikom o tom, že vlastne eh tá neistota, ktorá v dnešnom geopolitickom svete existuje,
[19:42]ktorá vyplýva z toho, že ja často rozmýšľam o tom, že aký svet zanechám svojim deťom. Doteraz to bolo to fungovalo dlhé, dlhé desaťročia, možno storočia od modernity,
[19:57]eh že zanechávame svojim deťom lepší svet alebo budujeme lepší svet pre naše deti. Teraz ja nemám žiadnu istotu, že nejaký svet vôbec bude pre moje deti, nie, že že bude lepší. Eh a vidíme, že v tých Spojených štátoch, eh že to vedie proste k tomu, že ľudia sa utekajú k identitárnej politike, že hľadajú ten svoj kmeň. A k generovaniu takých tých charizmatických lídrov, Donald Trump, Igor Matovič, vy tam zaraďujete aj pána Vladimíra Zelenského. No len, keď sa vrátim k môjmu rozhovoru s pánom Haštom, kde je tá hranica medzi charizmatickým lídrom a sociopatom alebo malým narcisom? Ehm je z mojej nejakej sociologickej pozície. Ja rozumiem, že psychiatria alebo psychológovia to vnímajú inak a z mojej sociologickej pozície je v podstate tá otázka ehm ako psychologických daností irelevantná, pretože psycho ako ehm narcisov a ehm narcisov a neviem sociopatov a tak ďalej. Je tá politika plná a nie všetci sú charizmatickými lídrami. Dokonca možno niektorí charizmatickí lídri ani nie sú narcistní a sociopati. Čiže pre mňa oveľa zaujímavejšie je vlastne to, že akým spôsobom funguje tá spoločnosť, v ktorej ehm v ktorej eh ktorá umožňuje niektorým narcisom a sociopatom vyrásť do úrovne charizmatického lídra. Respektíve vyvolávať vo svojom publiku tento typ emócií a tento typ ehm nejakej osobnej ako eh väzby, alebo alebo ako obdivu, hej? Lebo vy hovoríte, že tá charizmatička to je o väzbe. Áno.
[21:32]To vidíme krásne na tom, že tí ľudia môžu narozprávať čokoľvek, respektíve niečo sľúbiť, nesplniť to a tými priaznivcami to absolútne nijako neotrasie. Eh preto sa zaujímavé, že častokrát, že to sektári, hej, či už je to Maga alebo OĽano alebo čo. Charizmatická charizmatická autorita samozrejme je niečo, čo funguje nielen v politike, ale funguje to aj v náboženstve, funguje to aj v rôznych iných sférach života a má to veľmi podobné prejavy. Pardon, je to vždy o tom, že ehm, že že v spoločnosti vlastne vzniká ten pocit, že že moc je ako, že že niekto má nárok na moc na základe toho, niečo robí, ale ale kým je a a čo vlastne akoby a nejakých zázrakov, ktoré je schopný eh tej spoločnosti dodať. A to ale súvisí akoby opäť s tým postupným procesom rozkladu tradičných strán a eh aj postupným ehm postupným akoby eh nastavením systému tak, že vieme voliť tých tých lídrov eh ako individuálne na kandidátkach. Pretože eh keď nemáme tie tie tradičné dobre organizované strany, ktoré majú vnútorné mechanizmy kontroly, tak sa začíname orientovať na individuálne osobnosti. Kým nemáme ten program, tak sa orientujeme na to, čím môžeme veriť tomu jednotlivcovi, že nám aspoň niečo eh niečo dodá. A na to, aby sme mu verili, musíme veriť, že je trochu ako mimoriadny, že nie je taký ako my, ale že ehm je taký ako my iba do určitej miery, ale je lepší a schopnejší. No len problém je potom samotný výkon, keď sa títo ľudia dostanú do reálnych exekutívnych eh funkcií a teraz budeme hovoriť trebárs eh Igor Matovič a vláda eh počas pandémie, to bol neuveriteľný cirkus. Alebo dneska to ešte to posuniem, dneska vidíme Donalda Trumpa, ktorý nie je schopný, ehm, aby je schopný vygenerovať vojnu, ktorej dôsledky nevie vôbec domyslieť a ktorá ho hlboko presahujú. Je z toho nejaký únik? Lebo zjavne nie. Vidíme to aj na tej dvojke Igor Matovič-Robert Fico, kde už tí voliči vôbec nečakajú nejaké výsledky. Oni čakajú presne taký zvláštny typ väzby, kde oni sú účastníkmi nejakej cirkusovej šou. Ehm ja by som možno povedal ako k tomu, že k tomu, že kde je ten problém, ktorý vidíme napríklad u Donalda Trumpa alebo vidíme aj u Igora Matoviča, je to práve o tom, že charizmatická autorita si vyžaduje dve veci. Vyžaduje si dojem osobnej väzby a medzi lídrom a jeho elektorátom a vyžaduje si neustále dodávanie zázrakov, ktoré udržiavajú profil charizmatického lídra a udržiavajú vlastne jeho verejnú jeho verejnú osobnosť eh v takej polohe, že je to človek, ktorý je schopný dodať mimoriadne výsledky.
[24:28]A to ale je vlastne v príkrém protiklade s tým, ako fungujú moderné štáty, ktoré fungujú aspoň ideálne, by mali na neosobných princípoch.
[24:47]A pravidlách a formalizovaných nejakých logike nejakých formalizovaných predpisov a tak podobne.
[24:58]No charizmatickí lídri, keď sa dostanú k moci, tak práve tento systém rozbíjajú, pretože je pre nich veľmi eh veľmi nevýhodný. No a akým spôsobom z toho von, tak to je, to je náročná otázka. Myslím si, že sa to opäť vlastne týka toho, ako fungujú politické strany, ktoré by mali ehm, myslím si, vnútorne tlačiť na možno väčšiu vnútornú mieru demokracie,
[25:28]eh silnejšie pravidlá, možno silnejšie pravidlá aj v kontexte volebného zákona, ktorý ehm, skúsim kratšiu, kratšiu otázku. A asi najväčším charizmatikom v politike v minulosti bol Adolf Hitler. Dneska keď sa pozrieme na tie prejavy sa nám smiešne, ale vtedy dokázal zmagnetizovať nemecký národ, národ Beethovená, Kanta. Eh národ proste, ktorý v 20. rokoch mal vajmarskú ústavu a riešil tam dokonca práve LGBT a tak ďalej. Zrazu toto. A spamätali sa vtedy, keď myslím, že to bolo dva Dazenaver prinútil tých Mníchovčanov či koho, aby išli pozrieť do toho koncentráku, čo spravili. Oni Nemci. A keď museli eh tehlu po tehle opäť stavať Drážďany, Hamburg a tak ďalej. Až vtedy. Prípadne až ich detí, keď sa ich začali pýtať, čo sa robil za Hitlera. No, nebudeme aj nebudeme aj my musieť predať tým takým.
[26:55]No, ehm takto. Ehm podľa mňa Nemci sa vlastne spamätali primárne v momente, keď Adolf Hitler už nebol schopný dodávať tie zdanlivé zázraky. To znamená, že nemecká expanzia vojenská sa začala, začala rútiť.
[27:23]A treba zároveň povedať, že ehm, že že z môjho pohľadu ten tam vtedy tá tá kvázi masová akcia bola zároveň masovo politickou akciou, ktorá bola motivovaná ako politickou rétorikou jednej strany, ktorá vznikla v tom politickom súboji o postavenie Slovenska vo vzťahu k vo vzťahu k Rusku a vo vzťahu k vlastne k jeho invázii na na Ukrajinu. A ale nielen, ale zároveň to bolo aj súčasťou ako celej tej covidovo krízovej situácie rokov 2020 a 2023. Ktorý ľudia boli strašne nahnevaní a eh bolo myslím si, že jednoduché eh nielen ich ako využiť z pohľadu vtedajšej opozície dnešnej koalície na boj proti covidovým opatreniam, ale bolo ich možné akoby zatiahnuť do do toho širšieho geopolitického zápasu. Krásne to vyjadril, že skočím do reči, Ľuboš Blaha na jednom z mítingov, kde začal kričať, že čapica hore, Slovensko dole, potom sa opravil. Hej. Ehm, ale samozrejme ako treba povedať, že že že keď si prečítame nejaké etnografické alebo sociologické štúdie aj tie predvojnovej Ukrajiny, tak vieme, že to bola tiež ako veľmi apatická, apatifikovaná spoločnosť a veľkú úlohu tam hrála rola autokratická. A presne tak. Ehm a veľkú úlohu tam jednoducho hrá to, že hej?
