[0:00]dá sa nejako určiť, keď teda je ten eh psí záprah funkčný už? Že koľko majú koní tie psy? No, je to extrémna sila. A vieš čo, poviem ti príbeh. My sme my sme mali nie pickup ako ja Ranger, ale starú Mazdu, starú starú Mazdu, nejaká B 5 200 alebo také, proste v živote som takú Mazdu nevidel. Uhm. Už bez značiek, bez všetkého, ale normálny pickup. A na tom pickupe bol ešte vozík, kde sme nosili psy. A šéf si stále, keď sme išli na tréning, stále si svoje, lebo oni ťahali štvorkolku. Najprv sme ťahali štvorkolky na jeseň, až potom sane. Kým nebol sneh, ťahali štvorkolky. A tie štvorkolky my sme ich stretovali tak, aby tie psy neťahali rýchlo, ale aby ťahali pomaly a čo najsilnejšie ako vedia. Asi, áno. Čiže nonstop na brzdách. A tie psy ťahali jak šialené, vieš. No a šéf stále pred začiatkom tréningu, ja som sa priviazal o strom, kolega druhý o strom, lenže šéf nemal strom, tak on sa priviazal o pickup. Vieš. A boli sme na tréningu, on mal 14 psov vtedy šéf v tíme. Priviazal si štvorkolku o pickup. To už bol taký ten prvý sneh. Že nebol hlboký sneh, ale už by sa dalo aj na saniach, ale nebol taký udupaný, že proste by boli ešte kamene, vieš, korene od stromov a také, tak ešte sme išli na štvorkolke. On mal tú štvorkolku v neutrálí. Mazda bola zaparkovaná, on priviazal svoje psy tam. Začali sme sa baviť a to psíci už, keď ich máš v záprahu, oni sú jak šialení. Akonáhle sa pohneš, je ticho jak v hrobe. Ale pred tým štartom to to prídeš o sluch. Jak oni sa tešia, že idú behať. Normálne tie psy začali ťahať štvorkolku aj pickup. Takže. On šéf sa iba rozbehol, naskočil na štvorkolku a mi ukazoval, že odviaž mi lano. Lebo prišli by aj s autom. Takže. Také šupy. A koľko, koľko ich bolo? Tri, bolo 14. 14. Takže sedem a sedem? Eh, áno. Tak to sú, hej? A ten, a ten vpredu? Oni dvoch mal vtedy, čiže mal sedem psov, sedem psov, vieš. Stále mi to nejde do hlavy. Ako komunikuje s tými vpredu vlastne? No, oni to tie psy proste vedia, že na nich to akože. Vieš, nie každý pes môže byť líder. Môžeš tam dať aj nejakého, nechcem povedať najhlúpejšieho psa, ale proste nejakého nie lídra, aby ste išli 2 m dopredu a potom 40 km doľava, vieš, a tak proste to sú, nie každý je na to, aby mal. Nemá predispozície na to ten pes, hej? Hej, ale ale zrejme každý má tú silu, že. Áno, sila je určite, hej, hej, hej, hej.
[2:32]počúvate najnovšiu epizódu podcastu Kariéris, eh kde oproti mne sedí Marcel, ktorého som spoznal ako kuriér. Keď si dobre ja spomínam. Vtedy som mal na starosti vysoké Tatry. Si býval v Dolnom Smokovci. Áno, však? Áno. A pamätám si, že som ti doniesol balík a si mi hodil 5 € tringelt. Nehodil, dal som ti. No, ako, že si mi hodil jak psovi. Áno, áno, áno. Hej. Hej, takže neviem síce, za za čo, ale, tak lebo vtedy som počúval odchod podcast. Aha. A Kariéris podcast. Áno, a tak som si ťa spojil s tým, že ste super a za to akože, hej? Podpora. Podpora. Hej. No a potom neskôr nejakých pár mesiacov na to som som ťa videl už niekde inde, niekde úplne, že v prdeli, za polárnym kruhom, ako sa staráš o psíky. Už vtedy, už vtedy v tom Dolnom Smokovci si mal tuším eh sibírsky husky, to bolo? Áno. Teraz ich tam máme stále sedem ich tam je jedinkupí. A päť mačiek. Akože na Slovensku. Áno, áno, áno. Hej, a tie tie neberieš, nie? Nie, nie. Akože päť psov beriem. Aha. Ale dva sú. Dva ostávajú. V Laponii. Aha, takto. Celý zberím mix, zbytok je v Laponii, vieš. A ty ty pochádzaš odkiaľ? Ja som z Košíc. Košičan, hej? Rodený? Priamo z Košíc. OK. A zaujímalo by ma, že teraz trošku sa vrátime do minulosti, že ako si sa ty dostal vlastne z Košíc tu? Hej? Viem, že priateľku si si tu na, alebo niekde inde našiel a spolu ste išli bývať sem. Zlatokop. Hej. Tak, tak, áno, áno, áno. Zlatokop to neviem ja. A teda ty si ešte predtým eh ako si začal robiť toto, robil kade tade, nie? Áno, áno, áno, striedal som toho rôzne, ale posledných šesť rokov som robil v T-Systems v Košiciach. To bol posledný šesť rokov, ale pre T-System som robil každé dva mesiace. To je to je čo? Počítačová firma. Takže IT-čkár si bol? IT administrátor. A vyštudovaný si čo? Sociálno-výchovný pracovník. To by to by som mohol ísť na úrad práce, do detských domovov, do domovov dôchodcov a tak. Vychovávateľ. Takto. A ako si sa spoznal so svojou priateľkou? Poboli sa nám psy na popradskom plese. To vážne? Ako sa volá? Emma? Emma. Peťa je jej mama. Aha takto. Petra, áno. Hej, lebo ja ja si ja si to pamätám ako zákazníkov, vieš. Hej. Áno, áno, áno. Peťa je jej mama. Má skrát, najlepšia. Aha. Takže pozdravujeme Petru aj Emmu. Pozdravujeme Petru aj Emmu. Neviem, či si pustí, lebo ona nemá čas nikdy na Na také veci, ale povieme jej. Prinútim ju. No a ja som, tak sa nám pobili psy na Popradskom plese, že ja som bol na Rysok v ten deň. Emma išla niekde na Ostervu a z Ostervy sa chcela vrátiť smerom nejak dole. Ona mala tie svoje cestičky. A ja som videl, že ide nejaká mladá žena s dvoma haskačmi, tak som išiel akože nenápadne z lesa, že sa stretneme, vieš. Aha. Akože, náhoda. Aha, aha. A ja som nevedel, že to je Emma. Ako Emmu som registroval predtým z Instagramu, ale nevedel som, že ona je tá, ktorá kráča hore. No a jak som vyšiel z lesa, v momente sa nám pobili psy, čiže nestihol som jej ani nič povedať. Akurát som sa jej spýtal, že či to nosí psov na obojku a nie na postroji. Lebo ja som bol taký trošku háklivý na to, keď som videl, že ide niekto má psa na obojku a ten pes ťahá jak šialený. Uhm. Tak som sa jej spýtal, že máš ich na obojkoch? To bolo práve, takže som jej povedal potom, jak sme rozdelili bitku. Aha. No a odvtedy sme si začali písať. A nebola nasraná? Eh, ona bola veľmi taká odmeraná ku mne zo začiatku. Ona stále tvrdí, že nie, ale tri, štyri dni mi tak, že neodpisovala, vieš. A pre mňa to je dosť akože odmerané, keď ti niekto tri, štyri dni neodpíše, vieš. Jasné. A viem, že nemá nič také dôležité, že nemôže, ale proste ti neodpíše, takže bola taká, že som to musel akože lámať a dobýjať. Na to, že je odo mňa o 10 rokov mladšia, tak som to ešte akože nezažil také, že by som sa musel až tak dobíjať ako u Emmy. Ale o to, o to viac si to vážiš, nie? Áno, určite. No dobre, tak si sa dali dokopy. Potom, eh vašim snom, vy ste, ako ste prišli na to, že máte spoločný tento sen dostať sa niekde za polárny kruh v podstate nie, že pracovať, ale žiť už tam. Vieš čo, my sme stále pozerali, vieš, jak máš na Instagrame tie také, na čo klikáš, to sa ti potom zobrazuje. Uhm. Neviem ako sa tomu hovorí, algoritmus alebo nejak tak a potom mne stále vyskakovala polárna žiara, psie záprahy. Reálna zima, nie mínus sedem, ale reálna zima, zasnežené všetko, mrazy a som stále ukazoval, hej, aha, pozri, pozri aká polárna žiara, pozri toto. Uhm.
[7:09]No a bolo sme tak začali rozprávať, že tu by bolo jaké super, keby, že ideme vyskúšať niečo také. A ja som si vtedy uvedomil, keď som sa s Emmou o tom začal baviť, že ja mám v počítači v robote na pozadí svojho pracovného počítaču. Mám pozadie. Psy, záprah a zasneženú krajinu. A potom som si povedal, že no, že koniec so snívaním a pozeraním sa na pozadie a že idem urobiť všetko preto, aby som to aspoň na rok zažil.
[7:48]Nečakal som, že to bude takto ako to je teraz. Ale chceli sme to aspoň na rok zažiť. Ja som ešte v robote hovoril, ja sa vrátim. Ja si zoberiem len neplatené voľno, že ja sa vrátim. No a už ako sme odchádzali, lebo ja som si všetko to zohnal to. Môžem povedať neskôr trošku, ale ja už, už ako sme odchádzali, tak mi niekto, kto žil, neviem presne kto. Niekto, kto žil na severe mi povedal, že si veľmi sprostý, keď si myslíš, že sa vrátiš naspäť na Slovensko, alebo že sa vrátiš do zamestnania, ktoré si doteraz robil. Uhm. Že si veľmi sprostý, ak tomu veríš. No a ja som bol taký, že, ty môžeš vedieť, čo je sprosté pre mňa. Potom som to pochopil asi už po mesiaci, že akože z takého životného štýlu, lifestyle, aký máme my, že už nie je len tak ľahko cesty späť. Nechcem si proste predstaviť, že by som sa vrátil teraz do zamestnania a tak, aké som robil predtým. Uhm. Čiže neviem si momentálne predstaviť. Ale v podstate robíš to, čo ťa baví, hej? Lebo si si sa tam našiel a tak zase sú ľudia, čo by tam išli a chceli by ísť domov. Každý, každý sme nejakí. Áno. Hej. Ale čo bolo vlastne takýmto, lebo sníval si dlho, hej? Aj teda s priateľkou. A čo bolo, že, OK, ten taký zlom, že že už teraz je to reálne a už teraz ideme fakt? Vieš čo, my máme, mali sme sane. Ja som mal sane. Ja keď som začínal, ešte som nepoznal Emmu, takže sane som mal ja. No ale také záprahové sane, keď som dal také vytiahol na parkovisko, tak kukali na mňa, že čo to je, vieš. A ja som chodil Kojšovská hoľa. To je pri Košiciach.
[9:15]Tam bolo postavené také miesto, kde sa ako-tak držal sneh. Lenže na, keď prídeš na Kojšovskú hoľu na parkovisko, ty musíš asi 4 alebo 5 km. Neviem presne, šlapať po asfaltke hore, aby si sa dostal k tým zasneženým priestorom. Ja som tých 4 až 5 km nosil sane na hlave, aby som nezničil sklznicu. A to sú trošku ťažšie sane. Tie boli také, že mali nejakých 12, 13 kíl, vieš, ale proste je to nemotorné, veľké, vieš. Hej, hej. A s tým som šlapal, ľudia na mňa pozerali jak na debila. Dostal som sa na priestor, kde bolo, kde bolo zasnežených 300, 400 metrov. Zapol som psy. Išiel som 300 m tam, 300 naspäť, 300 tam, 300 naspäť. Potom som spoznal Emmu. Hovoril som si, že v Tatrách je viac snehu, že tu možno budem mať viac priestoru na to, plus dva Emmine psy. Čiže už nás bude päť. Skúsili sme to tu. Potom som si urobil takú stránku na Instagrame, lebo profil, že Huski Day. A strašne veľa ľudí prišlo na jazdu s psím záprahom. Ja som mal normálne vybookovaný každý deň od decembra do konca februára. Wow, akože si ich povozil. Áno, ja som normálne dal stôlku, že nech sa niekto príde s dieťaťom na sane, že vás povozím a tak. A mne vybuchol Instagram. Ty kokos. No ľudia, však tu nikto také nič nerobí. Ľudia dávali darčekové poukážky rodičom pod stromček, toto, toto a ja som nemal ani tie psy tak vycvičené, že proste mám taký záprah, že si môžem dovoliť. Aha. Poďte, že profesionálne vás povozím na záprahu, lebo ja som proste. Ty ty si to len tak skúšal. Hej. Ja som ani nevedel, že sa niekto ozve. No a ako sa toto stalo, že som mal. Tie psy si zarobili. Alebo tie psy nám zarobili na strešný box, na svoje žrádlo, na rôzne veterinárne úkony a tak proste to bolo super. To bolo super. Uhm. A to sme sa, že vlastne ja som som to vlastne zadarmo robil, lebo keď som sa dozvedel, koľko za to berú ľudia inde. Jasné. Tak som bol normálne v šoku. No a potom prišiel január, sedem stupňov tu bolo. Ja som sedel za oknom. Emma nemohla žiť vtedy so mnou, lebo ja som mal doslova depresie. Uhm. Ja som mal depresie, ja som sedel za oknom a som si povedal, Bože, prosím, nech ráno je aspoň -2. Nech môžem ísť na sane, nech nejdeme po žabe, lebo oni keď tie psy, keď ťahali po tom mokrom snehu a v teple im sa nechcelo. To jasné. Tak som si povedal, že kde ja sa tu budem modliť, že by bolo januári, že by mrlo. No, posledné zimy sú akoby, akoby ani neboli. No. Tak som povedal, že nie, že koniec. Že buď ideš domov, ale ona už bola taká, že hej, že poďme. No a tak sa to stalo, že v jeden deň v robote som povedal šéfke, že končím. Že dva mesiace výpoveď, no. Leo, ja som na jednej dennej, lebo som robil denné a nočné. Som napísal asi 250 e-mailov. Som si dal do Google Kennels in Scandinavia. A zaradom som posielal náš príbeh, fotky, čo chceme a tak ďalej. A tak sme sa k tomu dostali. OK. A ozval sa teda kto? Asi 10 ľudí. Dostali sme asi 10 odpovedí. Za ako dlho prišli tie odpovede? Vieš čo, dva týždne. Do dvoch týždňov prišli asi tých 10 odpovedí. A ty ty si hľadal konkrétne ako čo eh v tej Škandinávii? Ja som hľadal nejaké miesto, kde budeme môcť prísť my ako pár, naučiť sa nové veci, keďže sme nikdy také niečo nerobili. Zobrať našich psov, lebo nie všade ti dovolia tvojich psov, ale aby naši psy nemuseli ťahať tak ako tie firemné psy, ktoré tam už žijú. Jasné.
[12:25]Že proste psy som ich zapájal iba vtedy, keď ja budem chcieť do toho procesu. No a našli sme také miesto. To bolo super miesto. Ja myslím si, že na začiatok lepšie sme ani nemohli mať. Uhm. A tam sme sa vlastne akože tie úplné základy naučili. To bolo teda v Laponsku? V Nórsku hore, hej? Vo Fínsku. Ale v naozajstnom Laponsku, lebo ľudia si to častokrát mýlia. Ja nechcem byť akože premúdretý ani nič, ale ľudia si myslia, že Laponsko je, alebo 90% ľudí si myslí, že Laponsko je iba Rovaniemi. Uhm. Rovaniemi je jak jak Štrbské pleso v Tatrách. Že si myslíš, že si v horách, ale nie si. Chápeš? Čiže aj keď si v Rovaniemi je to nádherné pre pre deti, pre pre ľudí s deťmi a tak ďalej je to super, ale keď v Rovaniemi bolo -20, u nás bolo -42. Jasné. Napríklad, hej. A aj veľa ľudí, čo bolo v Rovaniemi pred rokmi a prišli ku nám. A to je kde, Rovaniemi? To je ako je jak hlavné mesto Laponska. To je. Aha. Ale to je v Nórsku? 80 km za polárnym kruhom. Čiže ty už si za polárnym kruhom, ale je to úplná civilizácia. Máš tam bary, diskotéky, reštaurácie, hotely, všetko. No to je divočina. Hej, hej. Nie, nie, nie. To nemá nič s Laponskom. To je len akože hlavné mesto Laponska, ale ja som si myslel, že Laponsko je vlastne, lebo takto ide, hej? Nórsko, Švédsko, Fínsko. Švédsko, Fínsko končia a to Nórsko ich takto akoby hladí, hej, zhora. Hej. A ten vrch vlastne Nórska som si myslel, že to je Laponsko. Inak veľa ľudí si myslí, ale máš Švédske Laponsko, Fínske Laponsko a akože neviem ti na 100% povedať, že či aj Nórske Laponsko. Toto vôbec neviem, lebo napríklad Fínom, Fínom, keď Fíni nepatria do Škandinávie. A toto, keď povieš vo Fínsku, že vy nie ste súčasťou Škandinávie, ich ide poraziť. Aha. Čiže takisto si nie som istý, jak že že môžem povedať, že aj Nóri majú Laponsko, lebo nie som si tým istý. Ale viem, že Švédsko a Fínsko na 100% majú, ale tak ako som si nebol istý, homňjak, že Fínsko nie je Škandinávia, ale nie je naozaj, nie je. Ten prvýkrát, to môžem hovoriť prvýkrát, že ste potom ste sa presunuli ešte niekde, hej? Áno, áno. A v ktorom to bolo roku? 2023 sa mi zdá. 2023 sa vám podarilo odísť zo Slovenska, áno. Áno, áno, áno. V marci som dal výpoveď, áno. V marci 2023 som dal výpoveď a v máji sme odišli. V máji ste odišli. Tu bolo teplúčko a tam, keď ste prišli, tak čo? Ešte teplejšie, lebo veľa ľudí si myslí, že v Laponsku je zima v kuse, nie je to tak. Je tam normálne, my sme mali, teda v našej oblasti, aj 31 sme mali cesty. Hej, vážne? A tým, že tam je polárny deň, sa to veľmi ani nelíši, keď je, vieš, večer, alebo ráno skoro. Bolo chladnejšie, ale nebolo to zas taký rozdiel ako tu, že ráno vstane, mi je 8 stupňov a celý deň je 29, vieš. No to by ma zaujímalo aj ten polárny deň vlastne, ako to tam funguje a ako ste si na to zvykli vlastne, eh čo ste tam prišli v máji a v máji tam je čo? Deň? Už v júni začína polárny deň, ale v máji takisto, vieš, ono ti tam ukazuje, že v máji zapadá slnko od 6:20 do 6:50, vieš. A to je proste už polárny deň. To ti. A koľko, že 6:20 do 6:50 večer? Nie, ráno. Uhm. Takže v kuse deň. To sa tak odratáva, že ti skončí polárna noc. Máš zopár týždňov, alebo zopár týždňov máš normálne dni, že máš ráno, večer a potom už sa ti predlžuje polárny deň. Zase je ako keby jeseň normálna a potom už ide do polárnej noci. A vašou náplňou práce vlastne je eh tie zážitkové jazdy a teda celkovo starať sa o tých psíkov, hej? Áno, to je 90% je tá starostlivosť o psy. A tých 10% zvyšných to máš len tri mesiace z roku, čo sa staráš o tých turistov. Uhm.
[15:56]Lebo ty len s ľuďmi pracuješ iba tri mesiace z roka. A tá cesta, cesta tam prebiehala ako? Že ste išli do Helsinki? Áno. Stadial ideš Poľsko. Nevi, ak, ako to je zaradom Litva, Lotyšsko, Estónsko, sa mi zdá. Ale počkaj, vy ste tam išli čo autom? Autom, jasné, jasné. Všetky, celý život sme zbalili do nášho auta. My sme si aj auto kvôli tomu kúpili. No, Ford Ranger. Ja som predal všetko, čo som mal. Emma to isté, my sme na Vinted bol už aj tak, že som videl komentáre, že takto nám kúpili auto, vieš, a také. Ale my sme všetko popredávali, čo sme mali. Bicykle. Emma dávala na Vinted tričká, vieš, my sme si tak nazbierali peniaze. A samozrejme, že nám eh aj z banky, hej? Ja nie som milionár, tak si to auto normálne splácam. Uhm. A som si povedal, že keď toto nevidí to Laponsko, že ja neviem, čo my budeme robiť, že načo, čo s tým autom potom? To bolo, to bol taký all in, hej? Áno, to bolo všetko all in. Takže vyšlo to nakoniec. Ty kokos. Rád počujem, že vychádzajú all iny. Hej. Aj ja. Lebo ty už si dupľom, hej? No, fajn. Tak a tam ste zobrali teda aj psíky. Koľko psov? Päť. Päť psov ste dali asi na korbu dozadu. Päť psov a celý život do pickupu sme dali psov a zbytok sme dali na zadné sedadlá a do strešného boxu. A ešte strešný box. Takže tam, ale tam sa toho zmestí dosť, hej? Ford Ranger to je. Hej, akože zmestilo sa to. Áno, áno, áno. To je super auto. Hej, ešte žije? Hej. Tu som prišiel, áno. Mal som, mal som eh videl som teda tvoje storky, že, že tá cesta neprebiehala bohvie ako. To teraz cestou naspäť do Škandinávie. No cestou naspäť, hej? Ešte deň predtým som sa bavil s kolegom. Hovorím, že, Ian sa volal môj kolega. Hovorím, že ja, moja najväčšia nočná mora je, že sa mi niečo stane s autom na ceste. A on, že, ja som tak bol pred 15 rokmi, bol celý život sa tomu venuje. Povedal, že 15 rokov dozadu, že mal 11 či 12 psov a že mu odišiel motor na aute, že asi 12 hodín čakal na odťahovku a ďalších 12 hodín cestoval domov s psami v odťahovke. Povedal, že to bol jeho najhorší zážitok. On mal nejakých skoro 60. Povedal, že to bol jeho najhorší zážitok v celom živote. No a o deň na to sa mi to hneď splnilo. Akože s autom sa mi našťastie nestalo nič, iba vozík, ale proste to je skoro to isté, no. A ty si mal ešte vozík po ceste domov? Lebo sme tam dva roky len znášali veci. Tam sme to ukladali. A potom, keď sa trebalo presťahovať naspäť, tak som zistil, že to asi do auta iba nenapchám, keďže sme tam dvakrát doniesli. Lebo počkaj, presťahovať naspäť, znamená, eh, ja už som všetko z Laponska zobral, lebo ja už idem za Emmou na Svalbard. My už sa nevraciame do Laponska. Aha takto. To to sme predbehli teraz trošku. Trošku iba. Dobre, tak eh už tomu rozumiem. A čo sa týka toho tej zmeny vlastne počasia, aj aj tá tá tá eh polárna noc, polárny deň. Ste si zvykli na to v pohodičke? Vieš čo, ja som pred dva týždne plakal, keď sme tam prišli, lebo si predstav, že ja som mal, už to teraz môžem povedať, ja sa nebudem skrývať. Ja keď som pracoval v tom T-Systems, my sme tam mali nočné. A vieš si predstaviť tie nočné, hej? Že som dal od 12:00 som išiel spať a o 6:00 ráno som mal budík. Uhm. Takže tak sa pracovalo. Uhm. A proste si predstav, že z takého, ešte Home Office som robil dva roky. Ja som, ja som mal pocit, že ja ani do roboty nechodím. Hej. Ja som robil z domu. A keď som bol doma, som položil hrnček na medzerník a som išiel s psami na tri hodiny vonku, vieš. Tak sa robilo. Čiže ja som mal, mňa sa ľudia pýtali šesť rokov, či ja chodím do roboty, alebo či som zamestnaný.
[19:22]No tak to si mal potom dream job. Tak práve preto som sa bál, že keď to opustím a to nevidíš, tak už sa nedostaneš tam. Že som skončil, hej. Ale všetko vyšlo, tak ako to asi malo byť. No a to som tým chcel povedať, že no, že som tam dva týždne plakal, prvé dva týždne, lebo keď sme prišli, komáre. Eh, ja nebudem rozprávať, ani koľko tam je komárov, lebo aj tak by mi nikto neuveril. To si človek musí zažiť. Že v Laponsku, v Nórsku, človek by povedal, že, že nič. V Nórsku ani tak nie, lebo tam je more. Tam nie je až tak veľa komárov ako priamo v Laponsku. Okolo nás bolo len okolo náš, nášho Kenel bolo asi 10 jazier, obrovských jazier, tak Bukovec. Obrovské jazerá. Proste a ešte tie močiare, tá zem nikdy nie je vyschne tam, čiže tam proste masaker, koľko komárov. V lete. Áno. No a samozrejme, 30, 32 stupňov. Nonstop slnko, polárny deň a ty si sem si musel chodiť naoblekaný v dlhom, nie, tak som teraz. V dlhom naoblekaný. Ja som mal zimnú čiapku, lyžiarske okuliare, zimné rukavice, lebo oni ťa prekusli cez všetko. Aha. Takže ja som tak pracoval. Vtedy, keď sme prišli, bolo veľmi suché obdobie. Šéf povedal, že nepršalo asi mesiac už. Takže tie psy žili Laponsko je celé také ako piesok, by som povedal. Normálne piesok jak na Maledivách. No. Tie psy, jak behali dokola, strašne sa ten piesok rozvíril. Všade bol prach, horúco, komáre. No a ty si tam prišiel vlastne v lete. To znamená, že tam nebola ešte tá sezóna, eh, nič sme tam nerobili, okrem čistenia kotercoch a, áno. Taká príprava. Áno. To bolo najlepšie, lebo sme si vedeli vybudovať vzťah s tými psami. Vieš. Neprišiel si v tom najhoršom období, že nemáš čas na nič, ale vieš, mal si čas na všetko. Uhm. Takže akože sa nesťažujem. Bola to super skúsenosť, super skúsenosť, ale si myslím, že pred dva týždne, že veľmi zle som urobil rozhodnutie. Hej. Ale potom si si zvykol a už to išlo. Určite, bolo čím chladnejšie, tým lepšie. Koľko tam bolo psov? 130. 130 bolo a plus ešte s, plus naše, hej? Hej. Každý, každý, každý guide, kto tam robil, mal svoje vlastné psy. Uhm. Čiže auto sa nerátalo nejak akože do toho. A vy ste si ich aj nejako striedali eh, tých, tých psov, alebo Určite. Každý deň. Vždy, keď sme sa s nimi akože, keď sme robili, tak každý deň. A ty si zvykne na každého, hej? Že proste, keď. Každým psom si mal proste vzťah. To je jedno, že s každým. OK. A potom vlastne ste to pripravovali a začala sezóna. Kedy tam vlastne začína zima? V septembri. Začína sezóna. V septembri začíname tréning psov. To dva mesiace, september, október, hej. Dva mesiace trénujeme psy na zimnú sezónu. A potom v novembri sa začína zimná sezóna. Niekedy okolo 20. novembra. Uhm. Začínajú prichádzať turisti. Čiže to bolo také, že to už sa išlo na ostro. Dovtedy to bolo len také voľné. Uhm. Takže potom vlastne ste sa s tými psami skamarátili a už ste vedeli fungovať a vlastne, eh, čo voziť tých, tých hostí, alebo. Každý mal na výber nejakú inú, vieš, iný program. Akože to boli úplne také základné mini programy, ako by som to nazval. Žiadna divočina. No, ale tak určite to nebolo 300 m tam a 300 naspäť. Jasné, no jasné, presne tak, presne tak, hej. Hej, toto ťa sralo asi, nie? Tuná na Slovensku, že, že ty si chcel ísť proste kilometre, trebárs. A hlavne aj tu, keď som bol napríklad už neskôr v Tatrách, koľkokrát som išiel s psami niekde na saniach, toľkokrát bol problém. Aha. Či už bežkári, turisti, domáci niekde, proste nonstop problém. Sťažovali sa. To bol jeden z najväčších dôvodov, prečo sme my stade odišli. Tuná tuná nie sú na to zvyknutí, hej? Že psy nemajú košíky a tak. Naposledy, keď som bol, to bola rozlúčka. Ešte som zobral aj svokra vonku. Hovorím, že ujo. To bol deň pred odchodom. Hovorím, že ujo, poďte s nami s psami, že sa prejdeme, pokecáme. Tak skoro bola bitka vonku. A tak sme zakončili naše venčenie na Slovensku, že sme sa skoro pobili s jednou pani. Takže. Emma, ja a ešte aj svokor. Takže som povedal, že Ježiš, že chvála Bohu, že odchádzame zajtra. Lebo krajina je nádherná, ja nehovorím ani slovo. Áno, áno. Ale tá mentalita, ľudia aj všetko, to proste, toto, čo zažiješ tu, zažiješ iba tu. Nikde inde na svete som nemal problém iba tu. Nikde inde. Nechcem ja sa nechcem chváliť, ani sa nechválim, len veľmi veľa článkov už vyšlo o nás, o mojom živote s Emmou. Ja som to videl, hej? A v každom ako komentáre ani veľmi nečítam, lebo mne sa to už potom stráca, vieš. A mne sa nechce to až hľadať, ísť do histórie a hľadať a pozerať si triedy, ktoré komentáre sú nové a tak. Ale väčšina komentárov bolo vždycky negatívnych, plus, tam nejaká pani raz napísala, že jáj, to je ten, čo čo furt len nadáva na Slovákov a tak ďalej, že chvála Bohu, že už odišiel a také. No a ja som si tak uvedomil, že vlastne ja nie, že stále nadávam na Slovákov, ale proste ja im len, nie im, však ja som tiež Slovák. Ja nehovorím, že ja nie som. Ja nehovorím, že vy ste sprostý národ. Ja hovorím, že my sme sprostý národ, vieš. A tak proste, že to mi to nemusíš robiť. Vždy, keď, vieš, akoby bol ten komentár, hovorím, že, hm, a tam mi, keď mi napíšeš, tak, proste, že to. Uhm. To sa, to je, proste to sa. Nie, nie, nie. To je, to je to spojenie, že jak sa ľudia, akože, vieš, správali. Že tu na Slovensku, no, alebo, vieš, jak sme boli v Tatrách, to je, proste, to je jedna, jedna katastrofa. Že tie psy nemajú košíky a tak. A vieš, že keď som, takto som sa prechádzal všade, ja som, ja som išiel do každého mesta v Tatrách, že s psami, všade, všade, všade, všade som bol, všade som išiel s psami. Vieš, čiže to je, akože, to je, toto je len taká jedna malá kvapka. Ale to je to isté, hej? Že takto to je, no. Čiže eh vlastne len jeden taký príklad, hej? Ja som, ja som bol, ja som to taký, to je taká moja hrdosť, to je taká moja hrdosť. No dobre, Marcel. Ja ti ďakujem veľmi pekne za za to, že si prišiel a že si mi ozrejmil vlastne to všetko, čo mi, čo mi behalo v hlavu pri pohľade na, na tvoje profily, na tvoje videá a na to všetko. Ako to začalo, ako to prebiehalo, ako to skončilo, kam to pôjde ďalej. Toto všetko eh boli zaujímavé informácie pre mňa. Myslím, že aj pre, pre veľa veľa ďalších poslucháčov. No dúfam. Takže, díky ešte raz, no a ja ti prajem, aby si si žil svoj sen čo najdlhšie a aby sa vám všetko podarilo aj s Emmou. Tak ďakujem pekne. Ja to isté tebe aj rodine. Ďakujem krásne aj ja. Čauko. Čaute.
